Čo robiť, aby sa deti do školy tešili

Včera, pri príležitosti Dňa učiteľov, koloval po fb kreslený “vtip”:

– Pamätáš sa, keď sme chodili do školy vysmiati, šťastní a plní očakávania?

– ???

– Ja tiež nie!

Pozerala som naň a zasmiala sa- lebo pamätám si, že vysmiata, šťastná a plná očakávania som ako dieťa bola možno prvé tri-štyri dni v 1. triede. Potom to už bolo- presne také, ako to pozná zrejme väčšina našej generácie. Do školy sme sa tešili- na prestávky a priateľov. A to  napriek tomu, že učenie mi išlo rýchlo a ľahko. Smutné je, že aj po cca 25 rokoch, čo som zo školy, oslovuje a baví tento vtip rovnakým spôsobom všetkých školákov, ich rodičov, aj starých rodičov. Niekde je proste CHYBA. No aby som nezovšeobecňovala, pridám aj iný pohľad:

Priznávam sa. Ja som tá, ktorá to vidí a žije inak. Mám 43 rokov a každý deň chodím do školy vysmiata, plná nadšenia a očakávania. Už 19 rokov. Ako sa to stalo? Čo ma núti chodiť v tomto veku do školy? Vlastne nenúti, ja chcem.

Som učiteľka.

A stávajú sa mi vďaka tomu nádherné veci:

  • každý deň ma objíme aspoň 10 detí
  • každý deň sa aspoň 5-krát schuti zasmejem
  • každý deň mám šancu vidieť a obdivovať spôsob, akým deti objavujú svet
  • každý deň mám šancu nanovo ho objavovať s nimi a vidieť ho aj ich očami
  • každý deň sa s niekým o niečo delím
  • každý deň vidím, cítim, ako deti rastú a ja môžem rásť s nimi
  • každý deň sa učím byť lepším človekom a môžem sa čudovať, kto ako vidí svet
  • každý deň odchádzam unavená, no šťastná
  • moja práca je mojím poslaním
  •  nemám síce dostatok “peňazí” z tejto práce, ale denne dostávam množstvo toho, čo je na nezaplatenie

Dostala som aj poďakovanie od detí a rodičov, kde sa o.i. píše:

” …aj napriek tomu, že už je štvrták, sa do školy teší. “

“…tu sme zažili bezpodmienečné prijatie. Syn vie, že nemusí nič dokazovať, že je prijímaný taký, aký je, nemusí o nič bojovať, s nikým súťažiť, môže proste byť v triede sám sebou spolu s ostatnými.  “

“… my sa spolu neučíme tak, ako to bolo v predošlej škole, že sadnite a počúvajte ma. My tu spolu žijeme.”

“Ona neučí 4.A, ona podporuje deti v tom, aby sa učili každé samé, akoby učila každé jedno zvlášť a zároveň spolu- ako keď hrá orchester- každý nástroj sám za seba, ale tak, aby to spolu znelo ako hudba…”

” Mám vás rada, lebo ste iná. Taká normálna, ako človek, ako moja mama.”

“Hovoríte nám tak pekne- že lásky moje. Ja sa tak potom aj cítim, pekne.”

… a mnoho iných krásnych vecí. Ďakujem za ne.

Pred časom ma vyhľadala úžasná mladá žena, ktorá bola  prvé 4 roky ZŠ mojou žiačkou (v r.1995-1999) a strávili sme spolu úžasný čas. Vyhľadala ma, lebo ma chcela stretnúť. Skvelý pocit, zažiť, že to, čím sme pred cca 15-timi rokmi spolu s deťmi žili, ich podporilo v štarte do života, že oceňujú to nadšenie, očakávania a radosť, s ktorou sme do toho spolu išli, ako sme spolu (seba) objavovali svet… A že je to to hlavné, čo im utkvelo a čo si nesú so sebou aj v dospelosti. Nie poučky, nie teórie, ale obyčajná radostná ľudskosť.

No vrátim sa späť k otázke v nadpise. Čo robiť, aby sa deti do školy tešili?

Nájdite im učiteľa, ktorý má iskru v očiach, plameň v duši a teší sa do školy, plný nadšenia a očakávania.

Ja viem, že je to ťažké, no je to to najlepšie, čo môžme pre svoje deti, ak majú chodiť do školy, urobiť. Lebo s takým učiteľom:

  • sa deti v triede spolu nielen “učia”, ale aj naozaj žijú- čiže sa učia pre život to najdôležitejšie- učia sa spolu ŽIŤ
  • v skutočnosti nevieme, nemôžme tušiť, čo z toho, čo deti učíme, budú o 20 rokov potrebovať, ale schopnosť byť šťastný, vidieť chyby ako krok vpred, prekonávať svoje hranice a zónu pohodlia, ísť na svoj najlepší osobný výkon a prekonávať sa,  s nadšením hľadať riešenia, byť empatický, priateľský, flexibilný…. to budú potrebovať iste. A školské osnovy ich to nenaučia, ale osobnosť učiteľa ich v tom podporiť môže
  • nadšenie možno nie je prenosné, ale určite otvára brány do sveta poznania, lebo priťahuje pozornosť, chuť preskúmať, čo toho človeka na tom poznaní tak láka, preto často deti skúmajú a zameriavajú svoju pozornosť na niečo, čím je učiteľ, alebo niekto v ich blízkosti nadšený
  • ak sú v triede prijímané, učia sa prijímať ostatných, učia sa tak sebaúcte, vedia oceniť svoju sebahodnotu a vedia to isté oceňovať aj u ostatných, s vedomým vlastnej hodnoty a chuťou nachádzať riešenia a cesty potom ustoja všetko, čo ich stretne
  • očami, akými sa na dieťa pozerá niekto, kto je s ním dlhý čas (učiteľ 5-6 hodín denne, vychovávateľka 5-6 hodín denne, rodič ostatok), pozerá na seba aj dieťa samotné. Aspoň v tom nižšom veku. Je dôležité to vedieť, lebo tak vzniká sebaobraz u dieťaťa a z toho potom pramení mnohé v živote

Vždy som sa čudovala, ako ľahko tu na Slovensku rodičia “odovzdávajú” deti škole. Ale to by bolo na iný článok…

Viem, že je ťažké nájsť takého učiteľa, no mám to šťastie, že ich osobne poznám niekoľko desiatok. Viem, že už dozrieva čas, kedy si mnohí rodičia toto všetko uvedomujú a cielene vyberajú ľudí- učiteľov, s ktorými ich deti prežijú veľkú časť detstva. Viem aj to, že sú odvážlivci, ktorí nenašli a tak zvolili homeschooling, alebo dokonca unschooling- a nie je ich tak málo, ako sa zdá :). Viem, že je dokonca niekoľko úžasných rodičov, ktorí si povedali také silné nie, keď nenašli školu pre svoje dieťa, že založili vlastné školy- áno, aj na Slovensku už také sú.

Ku Dňu učiteľov by som chcela iba- ak poznáte Učiteľa, napíšte mi o ňom v komentári, prosím. Priala by som si mať tu pod textom Galériu skvelých učiteľov- aby tí, ktorí hľadajú, mohli nájsť cez osobnú skúsenosť iných. Nech všetci vidia, že predsa len sa niečo zmenilo: že do školy sa teší denne mnoho Učiteľov a vďaka nim aj čoraz väčšie množstvo žiakov. A že to, čo sa bežne o učení, škole, učiteľoch, deťoch a rodičoch píše, má aj druhú stranu mince. 

Ľuba
Ľubica Noščáková

Ľubica Noščáková

TOP 10 učiteľka Slovenska, dvojnásobná Blogerka roka, spoluzakladateľka OZ Pohodovo, Mama, Knihomilka a dobrovoľníčka... Autorka knihy Slnko v Duši. Viac sa o mne môžete dozvedieť tu.

You may also like...

3 komentáre

  1. Ella píše:

    Krasny clanok a musim iba suhlasit… Ja si doteraz pamatam na moju pani ucitelku slovenciny na gymnaziu – p.ucitelku Sokolovu. Bola to skvela zena, vedela nas zaujat a podporit 🙂 Doteraz opakujem denne aj mojej dcerke zivotne heslo, ktore ma naucila tato pani ucitelka: “S usmevom na tvari vsetko sa podari 🙂 ”
    A co sa tyka uzasnych pani uciteliek nasich ratolesti, tak zazracnicou je pani ucitelka Daska, ktora dokazala prekonat vsetky predosle negativne skusenosti…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *