O čare Vianočnej pošty

V ten deň som do Domova dôchodcov prišla spolu s 50 -timi deťmi a poštárkou. Chystali sme sa spolu zdobiť medovníky, no skôr, ako sme ich začali rozkladať, nastala nečakaná vrava:

Pošta je tu!

A ja som mala po prvý raz možnosť vidieť to, čo robíme – posielanie vianočných pozdravov starkým- „z druhej strany“.

Monika, ktorá sa o starkých stará v pozícii sociálnej pracovníčky, poštu od poštárky prevzala a začala ju „roznášať“. Veľa starkých bolo v spoločenskej sále, sediac na vozíkoch, či kresielkach za stolíkmi. Čakali na naše spoločné tvorenie. Deti už veselo roznášali medovníčky, ale oči starkých potajme sledovali Moniku. Tá veselo kričiac mená behala od jedného k druhému a roznášala pozdravy.

Chichotanie, radosť, hlasné čítanie, pozeranie si pozdravov navzájom, ukazovanie ich  všetkým okolo, uznanlivé pokyvkávanie hlavou a pochvala nečakanej krásy (krásne boli absolútne všetky, bez výnimky. Pozdrav, tak jednoduchý dar, ukrytý do obrázka a pár slov, nesúcich v sebe to najkrajšie – kus srdca, človečiny, pocitu, že na mňa niekde niekto myslí... )

Čítanie si navzájom (niektorí slabo vidia) a rozhovory o tom, odkiaľ prišiel, či tam niekedy v živote boli a čo s daným miestom zažili, o rodine, či priateľoch, ktorých tam mali…. A potom niektoré pozdravy deti čítali starkým aj stokrát :-).

Nepreháňam – každému jednému dieťaťu, ktoré ku nim prišlo,  sa  starkí chceli pochváliť, ukázať „svoj poklad“. Rozprávali, ako písavali pozdravy „so svojou mamičkou“, ako ich nosili na poštu a ako to bola jedna z mála ciest, ktoré viedli od vzdialenejšej rodine ku nim a späť, lebo telefón nebol, či bol drahý a tak listy a pozdravy boli vzácnym spojivom so svetom vzdialených  blízkych.

A to isté v malom prebiehalo aj v nemocničnej časti domova. Od postele k posteli putovali pozdravy a radosť.

Svet vzdialených blízkych…

Keď som ten výraz počula prvý raz, bolo mi smutno. No potom som si uvedomila, že to nebolo „smutné“. Bolo to tak. Chodilo sa za robotou, do sveta … a listy a pozdravy spájali. A prinášali ten kus sveta domov.

A práve vďaka tomu, že to naši starkí majú takto zažité, im cez Vianočnú poštu vieme dať práve ten pocit. Spojenie so svetom, ktorý ku nim príde a dá im vedieť, že niekto ďaleký blízky na nich myslí..

Na Vianoce ešte viac, ako inokedy.

Odprevádzam jednu starkú na izbu. Teda – tlačím ju na vozíčku. Na izbe sa na mňa otočí, položí pohľadnicu „na výstavu“ na stolček pri posteli a vytiahne takú starú krabicu pod bonboniéry. Protestujem, mysliac si, že ma chce obdarovať sladkosťami, no z domnelej bonboniéry na mňa vykukne balíček listov, previazaných červenou stužkou.

Keď počúvam ich príbeh, usmievam sa.

Pred pár dňami mi jedna z pisateliek Vianočnej pošty napísala, že ju nápad oslovil, lebo má za sebou smutnokrásny zážitok. Zomrela jej starká. Keď sa potom stretli v jej domčeku, celá rodina a spomínali na ňu spolu, zrazu jej mama vytiahla zo zásuvky krabičku s nápisom poklady a – vytiahla z nej balíček previazaný červenou stužkou. Boli v ňom pohľadnice a listy, ktoré ona posielala starkej z každého miesta, kam vycestovala- a že cestovala hodne a rada, bolo ich veľa. Nikdy netušila, čo pre starkú znamenajú, ani že si ich všetky odkladá…

Usmievala som sa, mysliac na to, ako sa naše príbehy dotýkajú, prelínajú , stretávajú. Vianočná pošta je niečo, čím sa obdarúvame navzájom – my seniorov a seniori nás – to neviditeľné spojenie, cesta od človeka k človeku, ktoré sú samé o sebe malým vianočným zázrakom.

Zažili sme aj zázraky

– keď vďaka vianočnej pošte jedna žena našla svoju babičku, o ktorej roky nič netušila, lebo sa jej rodičia s ňou prestali baviť, ešte keď ona bola malá a odmietali jej dať o nej akékoľvek informácie. Alebo keď jeden muž dostal z domova dôchodcov, v ktorom pred krátkym časom žil ešte jeho otec, adresu seniora, ktorého meno bolo rovnaké, ako to ockovo. A s menovcom svojho ocka sa stretol a nadviazali spolu kontakt… Alebo keď starká dostala pohľadnicu z mesta, ktoré si celý život želala navštíviť, ale nemohla …

Alebo…alebo… alebo vlastne každý jeden pozdrav je takýmto zázrakom. Hoci sa mi to vraví/píše ťažko, niektoré zázraky sú také ľahko viditeľné a dajú sa písať ich príbehy. No niektoré sú neviditeľnou súčasťou našich dní. Napríklad aj ten, že hoci niektorí zo seniorov nemajú už silu nielen odpovedať, ale ani tešiť sa tak, aby to bolo ľahko viditeľné, na ich stolíkoch som vaše vianočné pozdravy videla vystavené aj v marci, ba aj v máji. Lebo sú niečím krásnym…

Odchádzam s deťmi z domova a oni už plánujú, komu pošlú svoje pozdravy. Nielen do domova, ale aj v rodine.  A ja sa teším, že ich to tak chytilo – že plánujú, ako urobia radosť.

Keď sa prihlasujete do Vianočnej pošty

a celkom nezištne píšete pozdravy neznámym starkým,  každý z Vás má nejaké očakávania, predstavu, skúsenosť, nápad, dôvod, pre ktorý to robíte. Nech je akýkoľvek (budem rada, ak sa oň podelíte v komentároch), stávate sa súčasťou sveta, v ktorom sa dejú malé zázraky. A vy ste jedným z ich autorov. Ďakujem za to. Aj tento rok Vám skúsim prinášať čo najviac fotiek a správ zo strany seniorov. A dúfam, že aj Vy budete znovu zdieľať  tie z „Vašej strany“.

A hoci „každá minca má dve strany“, verím, že tu strany prestanú existovať rovnako, ako sa stráca rozdiel medzi darcom a obdarovaným.

Držím nám palce, aby Vianočná pošta bola darom pre každého z nás, a aby sme si to vychutnali – či už v roli pisateľa, alebo čitateľa.

Projekt Vianočná pošta

Všetko o projekte vianočnej pošty

nájdete po klinutí na vtáčika  🙂

Do písania, priatelia

Ľuba

 

Ľubica Noščáková

Ľubica Noščáková

TOP 10 učiteľka Slovenska, dvojnásobná Blogerka roka, spoluzakladateľka OZ Pohodovo, Mama, Knihomilka a dobrovoľníčka... Autorka knihy Slnko v Duši. Viac sa o mne môžete dozvedieť tu.

You may also like...

10 komentárov

  1. Jara píše:

    Je to krásne myšlienka. Moja dcéra/už dospelá )mi zaslala link. Som učiteľka, mojim žiakom som o tejto milej akciii porozprávala. Tak sme s radosťou tvorili.
    Veríme, že sme urobili radosť.

  2. Monika píše:

    Moje detičky v skole radi tvoria,preto som sa rozhodla pridať sa do Vianočnej pošty,urobiť starkym radosť.My v rodine sme stále zvyknutí posielať si pozdravy na všetky sviatky v roku.Tesi nás,keď príde pošta.Je veľmi pekné že sa tak deje aj u starkých.Sme mladá rodinka,radost je to najdôležitejšie pre nás.Este raz ďakujem,že sme sa mohli zapojiť do tak nádherného projektu.

  3. Jara píše:

    Ja patrím k skoršoie naordeným. V tomto roku nielen mňa ale i moje dve dospelé detipostihla tragédia, stratili sme to najvzácnejšie, čo sme mali. Vždy som mala bližšie k starším kamarátkam .Lepšie sa mi s nimi komunikovalo. Na Vianošnú poštu ma upozornila dcéra. Vo svojej triede som o tom porozprávaladeťom a tak chystáme pozdravy. Je to milý nápad..Dúfam, že sa v budúcnosti pridajú aj ďalšie deti našej školy.

  4. Mariana píše:

    Patrím tiež k tým ” skôr narodeným ” , možno aj preto tak veľmi citlivo vnímam rôzne príbehy starkých, ktorí žijú v zariadeniach pre seniorov. Som veľmi rada, že som sa zapojila do tohto krásneho projektu. Pomaly chystám vlastnoručne vytvorené vianočné pozdravy a dúfam, že prinesú aspoň trochu radosti do života neznámych starkých. Úžasný projekt, vďaka pani Ľubka.

  5. Viki píše:

    Myslím, že je to veľmi milý nápad. Rozhodne za “málo muziky” môže byť veľa radosti 🙂 Myšlienka môže zahriať viac ako vecný dar. Ale ak by niekto chcel, existuje aj “Ježiško pre seniorov” A volá sa vianočný zázrak https://www.vianocnyzazrak.sk

  6. Jana píše:

    Myslím, že by to také bylo bezvadné jim každý rok donést i drobné dárky, mají z nich radost stejně jako děti a těm se také dárečky takto posílají. Děkuji za Vaši energii, tohle je krásné!

    • Ľuba píše:

      Jani, bolo. :). Pošta vznikla tak, že sme nemali kapacitu napísať toľko pozdravov koľko sme mali ľudí, ktorých by potesili. A tak sme zverejnili výzvu – pozdravovú. Odišlo cez 22.000 pizdravov. Neviem si to predstaviť meniť na darčeky., obzvlášť keď myšlienka bola tá, ze starkì čakali pozdravy, ktoré si vystavujú a robia im visnoce (lebo to tak robievsli a dnes im to chýba, lebo im nepíse nik, aleno im posielajú sms-ky a tie na stolìcek nevystavíš). Takze sme vďacní za kazdý pozdrav, ktorý dava starkým pocit, ze na nich niekto myslí tým ICH SPÔSOBOM a ktorý vystavený znsmená, že vsetko je v poriadku s vianoce prichádzajú aj ku nim do fomova.

  7. Adriana píše:

    Pracujem 20 rokov ako opatrovateľka v domove opatrovateľskej služby a každý rok na vianoce prinesie ” môj Ježiško ” každému nášmu obyvateľovi malý darček /sprchový gel,šampón alebo krém na ruky/.Oni to vedia lebo je to každý rok a keď prichádzam na vianoce do práce už vidím na ich tvárach radostné očakávanie že budú darčeky.Veľmi rada pre nich robím.Som šťastná s nimi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *