Prečo sa deti neučia a čo s tým

Čím viac učiteľ učí, tým menej sa deti naučia…  povedal včera jeden “čarovný starček” na daltonskej pedagogickej konferencii. Volal sa Paul Bruijn a všetkých nás zaskočil. 🙂

Paul je nadšený daltonský učiteľ už 100 rokov ( to citujem jeho). A to, čo pomenoval, sme si spolu s ním poobede užili na workshope. Píšem užili- a naučili sa. Lebo nás to neučil. 🙂 Skúsim Vám to priblížiť, lebo v súvosilosti s učením je to pre mňa nesmierne dôležité posolstvo.

Hlavným problémom nášho školstva je, že stále niečo učíme deti. 🙂  A deti sa napriek tejto čudesnej snahe neučia/ nenaučia. Je to proces obojstranne vyčerpávajúci a s pochybnými výsledkom. Ako to?

Nuž..

Keď učiteľ “učí” triedu- je aktivita na jeho strane. Deti sú pasívne a iba sa zúčastňujú. To znamená, že čím viac času strávi učiteľ takouto aktivitou, tým sú deti pasívnejšie… A oni sa učia len vtedy, keď sú aktívne! Lenže zodpovednosť a aktivitu im vzal učiteľ!

Ak chceme, aby sa deti učili, musíme podmienky nastaviť tak, aby učenie bolo ich zodpovednosťou… Ako? Presne tak, ako to robili, než prišli do školy. Poznáte to…Učil niekto malé deti všetko o dinosauroch? Nie, rozhodli sa to naučiť a niektoré sú v tom extra super- vedia veľkosti, hmotnosti, latinské názvy… To isté platí o vesmíre…O zvieratách…o…čomkoľvek, čo sa deti môžu učiť.  Teraz sa vytvára otázka, ako dosiahnuť, aby sa deti chceli učiť to, čo chceme/ potrebujeme MY, aby oni vedeli…

Akokoľvek náročne to vyzerá, mamy homeschoolerov nám potvrdzujú, že to, čo ich deti v škole učili učitelia a nešlo im to, sa zrazu doma učia sami- z vlastnej iniciatívy, ba omnoho, omnoho viac… Ako to?! Bránia učitelia deťom v učení?! Môžem vôbec ja, čoby doktorka pedagogiky vypustiť dačo také z úst?!

Môžem. 🙂 Mám za sebou totiž nejednu skúsenosť v tom, ako učiteľ môže “prekážať” deťom v učení, proste tým, že ich učí tak, ako pred rokmi učili jeho, pred ním jeho rodičov, starých rodičov, prarodičov, praprarodičov 🙂 … Už pekných pár desaťročí- viac ako storočie- považujeme za učenie to, že deti posadíme do lavice a prednášame im. My sme tí chytrí a oni tí… Pravda, pomaly pribúda zadaní, ktoré majú robiť, či nebodaj učiť oni, občas dokonca samostatne riešia problémové úlohy, či vyrábajú “projekty”, no  ešte vždy je (česť výnimkám) najdôležitejšie zo všetkého počúvať a poslúchať… Majú byť zodpovední sa svoje vedomosti a pritom zodpovednosť  za ich proces učenia- čo, kedy, ako a prečo sa majú učiť má niekto úplne iný- učiteľ, ktorý zase rovnaký spôsobom má nad sebou v procese riaditeľa, zriaďovateľa, atd. To je také desivé! A pritom rovnako dlho – viac ako storočie- sú medzi nami stovky učiteľov, ktoré deťom pomáhajú… a riaditeľov, škôl, ktoré to napriek systému robia inak. Viem to s absolútnou istotou- lebo v jednej takej škole som pred 20-timi rokmi (čítate správne, už 20 rokov dozadu sme vedeli, že to nie je ok a robili sme to inak!) s partiou úžasných ľudí objavovala, ako sa to dá napriek systému. Teraz už sú dokonca systémy na tomto postavené, bežné aj u nás- málilinko, ale sú- nielen v školách, ale napr. aj v predmetoch.  Aj preto som si tento rok nadšene zvolila učenie matematiky Hejného metódou 🙂 Hejný totiž vraví, že učiteľ nemá prekážať deťom v učení a že najlepší učiteľ je akusticky neprítomný.  🙂

Ale späť k východiskovej vete- Čím viac učiteľ učí, tým menej sa deti naučia.

Pomáhajme deťom, aby sa čím viac učili sami a učiteľ aby bol skvelým režisérom tohto každodenného zážitkového divadla, v ktorom si každý vyberá a môže meniť svoju rolu… – no dobre, tak nech je facilitátorom triedneho učenia (sa).

Na workshope kúzelného deduška- 100 ročného praktika daltonského typu školy- sme sa veľa naučili. On nás neučil. 🙂 On prichystal materiál- všetky svoje slidy vytlačil a vedľa nich dal malý priestor na poznámky. Dal nám to vopred. Potom položil otázku, nad ktorou sme sa sami zamysleli. Vo štvoriciach sme si vymieňali a zdieľali názory a nápady, potom štvorice prezentovali, komentovali, zdieľali v komunite triedy. Objavy sme zapisovali, tvorili sme si hypotézy a aktívne overovali a  hlavne sme sa stále bavili. Enjoy and fun- je výraz, ktorý sme na to použili pri spätnej väzbe. A darmo sme prišli s tým, že sa nám nechce učiť- on mal pravdu- človek je prirodzene zvedavý- tak nás to vtiahlo, tak sme boli aktívni-…

Že dnes , keď si opakujem jeho spočiatku takmer  nepochopiteľnú vetu, zároveň s radosťou počúvam povzdychy niektorých rodičov, čo berú domov zo školy nadšené deti, ktoré im rozprávajú, čo všetko s  kamarátmi v triede robili : Zase ste sa neučili?! A tak ma to hreje pri srdci- hurá- zlomili sme viac ako storočný stereotyp! Čo na tom, že učiteľka (čítaj ja 🙂 ), dnes neučila (čítaj neprednášala pred tabuľou hodiny  a hodiny učivo deťom a nekázala im bez rozmýšľania poslúchať a robiť cvičenia, ktoré ich majú niečomu naučiť a už vôbec nebolo v triede ticho ako na cintoríne a tak akosi to vyzeralo, že deti pobehujú a bavia sa spolu?) Hlavné je, že sme sa celý čas skvele bavili, objavovali, robili chyby, opravovali si ich po sebe, skúšali, zdieľali, užívali si to -až bol z toho ozajstný vlastnoručne napečený chlieb- áno, každé dieťa napieklo ten svoj- samostatne , v rozhovoroch s ostatnými a so vzájomnou pomocou- deti sa toho toľko dnes naučili- nielen vedomostne (čítanie, meranie, váženie, vlastnoručná práca, diskusia, hľadanie stratégie), ale aj ľudsky- pomoc, podpora, spoločná zábava a delenie sa, trpezlivosť a úcta k práci svojej i druhých 🙂

Chcete aby sa vaše deti učili? Dajte im zodpovednosť za ich učenie. Podporujte ich a nechajte ich robiť chyby, klaďte si tie správne otázky,  objavujte spolu a užívajte si to, neprezrádzajte im odpovede a už vôbec im neservírujte “hotové poznatky” na zhltnutie 🙂 buďte navzájom súčasťou svojich životov, kooperujte spolu, bavte sa, tešte z pokrokov a toho, čo objavili, aj keď je to niečo pre vás úplne bežné- lebo to je ozajstné učenie sa a ak sa oň s vami delia, znamená to, že ste im tú zodpovednosť nevzali a tak sa s vami delia o jej ovocie 🙂

Presne tak, ako mi raz povedala jedna prváčka: Ľubka, ty si ma nenaučila čítať. Čítať som sa naučila sama. Vlastne ma nikto nemôže nič naučiť, všetko sa musím naučiť sama. Ale s tebou a s kamošmi v triede nám to spolu ide rýchlejšie- je to väčšia zábava, je to ako spoločné hľadanie pokladu, ktorý je tým väčší, čím viac nás ho spolu hľadá. -Vystihla aj to, že poznáme a máme cieľ, aj to, že cesta ide spolu veselšie. 🙂

Spomeňte si na to, keď ku vám príde nezadržateľná chuť (po)učiť dieťa.

Ja si to napíšem nad stolík a budem na to pozerať vždy, keď sa budem chystať na vyučovanie.

Nech vedome tvoríme čo najmenej chvíľ, kedy učí učiteľ(rodič) a dáme tak čo najviac priestoru toho času, keď sa deti naozaj učia.

PS:  Musím ale ešte dodať, že mám na myslím skutočnú zodpovednosť – nie tú “pseudozodpovednosť”, ktorú vídavam na detských ihriskách u detí, ktoré nemajú z rodín nastavené hranice a zúfalo tápu, robia zle druhým a ich matky ich nesmelo obraňujú, že sa ešte len učia , ako sa majú správať a ospravedlňujú a chránia ich pred všetkými následkami. Zodpovednosť je o inom- na daltonskej škole, kde ju deti majú, sa robil prieskum , čo si deti- aj tie, čo už daltonom prešli, najviac vážia na takom spôsobe učenia sa. A prekvapko- nevyšlo to, že si sami volia čo sa budú učiť.. ani to, ako to objavujú a kooperujú…Ale- jednoznačne vyhralo slovo “respect”- t.j. úcta= rešpekt- ktoré deti cítia od učiteľov, k učiteľom, k sebe navzájom aj k sebe samým- lebo presne k tomu zodpovednosť vedie-že poznajú sami seba, svoje cesty, chyby a objavy, úsilie navzájom aj spolu a to v nich vyvoláva vzájomnú úctu.

Ľubica Noščáková

Ľubica Noščáková

TOP 10 učiteľka Slovenska, dvojnásobná Blogerka roka, spoluzakladateľka OZ Pohodovo, Mama, Knihomilka a dobrovoľníčka... Autorka knihy Slnko v Duši. Viac sa o mne môžete dozvedieť tu.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *