Niekedy mi je ľúto premárnených šancí.
Rozhovor s dcérou:
…no a učiteľ urobil dramatickú odmlku a predniesol rečnícku otázku:
– Čo bolo skôr? Vajce, alebo sliepka?
…nečakal síce odpoveď, ale ja som sa prihlásila a keď mi teda kývol, že „daj“, povedala som:
-To je jasné: VAJCE!
-a on začal takú tú filozofickú časť debaty, s výzvou v očiach a tak som argumentovala:
– Jasné, že vajce. Vajcia znášali už dinosauri, sliepky sa vyvinuli až neskôr a niektoré teórie vraveli, že práve z dinosaurov! Takže je to jasné – vajce bolo skôr!
Potešila som sa, nielen komunikácii svojej dcéry a jej mysleniu a argumentácii, ale najmä tomu, čo v mojom očakávaní po takejto výmene malo/mohlo nasledovať. Tešila som sa, ako sa s učiteľom porozprávali, čo objavili,… čakala som. No ona nič.
A tak sa pýtam:
– A čo on na to? Čo ste potom zažili v triede?
– Nič! Zatrhol debatu a pokračoval. Že to bola rečnícka otázka a nemám kaziť hodinu, lebo rečnícka otázka je na zamyslenie a nie na odpovedanie… a pokračoval ďalej.
Niekedy mi je fakt ľúto premárnených šancí. A detí, ktoré ich v škole zažívajú ako bežnú súčasť vyučovania…
Keď už učiteľ podá prihrávku, prečo, do kelu, nevie zareagovať, keď ju niekto chytí? Ako sa stane, že dáme deťom podnet na premýšľanie, otvorenú otázku, a keď zareagujú, dozvedia sa, že odpoveď nie je vítaná? (je prehliadaná, lebo je out of box? )
A potom sa čudujeme, kedy sa vytratila zvedavosť, chuť premýšľať a deliť sa o svoje myšlienky, nápady a diskutovať o nich. A že to decká nevedia… je mi to ľúto. O to viac, že môjmu vlastnému dieťaťu sa nedostáva to, čo ja rovnako ako obrovské množstvo mojich priateľov – skvelých Učiteľov a zároveň ľudí, dávame do učenia (sa) ako bežnú súčasť našich výmen so študentami. Výmen, z ktorých sa učíme rovnako veľa ako oni.
Ako by ste zareagovali vy? Ja by som si to vychutnala.
Skvelá odpoveď, skvelá úvaha, skvelé dieťa 🙂 moje. ❤️???