Ako byť v pohode

Stojím uprostred obchoďáku s mikrofónom v ruke. Sama neverím, čo robím. Rozprávam príbeh, ktorého slová- ako sa mi zdá- sa prepadajú do čiernej diery blízko mňa-do  podzemky, ktorej schody sem ústia. Okolo mňa sa melú ľudia, bežci s nákupnými vozíkmi, jačiace deti, otrávení teenageri… A ja rozprávam o tom, aká nám rastie skvelá generácia detí a mládeže  a ako to v nej nezabiť. Skvelá generácia frčí okolo, zvládajúc multitasking s mobilmi, tabletmi, rodičmi a tabuľami s akciami a v okamihu, keď ma prepadne pocit bezvýznamnosti môjho konania, mi niekto zatlieska a položí pár úžasných otázok. Hľadám úžasné odpovede, ešte vždy neveriac, že som sa rozhodla prijať výzvu a viesť prednášku v open space priestore kaviarne nákupného centra za jeho plného chodu.

Odpovedám a vraciam sa na svoje “stanovisko”- ku verejne položenému stolíku, kde budem ďaľších 8!!! hodín k dispozícii k rozhovorom pre každého, kto sa bude chcieť rozprávať. Spolu so mnou je tu v ruchu bežiaceho megaobbchodu k dispozícii ešte ďaľších takmer 50 nadšencov, ktorí sú ochotní stretnúť sa a porozprávať- každý na svoju tému. 50 úžasných ľudí, za stretnutie  s ktorými (osobnú konzultáciu) sa obvykle platí vcelku dosť peňazí, no dnes sme tu spolu k dispozícii zadarmo, len preto, že sme sa rozhodli zapojiť do výzvy Dášky Černej- Deň, keď sa budeme  inšpirovať…Asi sme zle nazvali akciu- lebo jej názov sa do bodky naplné- než príde večer-inšpirujeme sa – navzájom medzi sebou. 🙂 Stretnúť v obchoďáku človeka bol asi prehnaný cieľ. 🙂 -pomyslím si, sledujúc ten nezáujem neinformovaných náhodných okoloidúcich a v mysli sa mi vyplaví sociálny  experiment z roku 2007:

Vo Washingtone DC, v stanici metra, za chladného rána januára 2007 stál muž s husľami a asi 45 minút hral Bachove skladby. Počas tejto doby prešlo stanicou približne 2000 ľudí, väčšina z nich šla do práce. Asi po 4 minútach si muž stredného veku všimol, že tam hudobník hra. Spomalil a zastavil sa na pár sekúnd no potom sa ponáhľal za svojimi povinnosťami. O štyri minúty neskôr dostal huslista svoj prvý dolár. Žena hodila peniaze do klobúka a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. O 6 minút sa istý mladý muž  oprel o stenu a počúval,  potom pozrel na hodinky a odišiel. 

O desať minút sa pri ňom zastavil trojročný chlapec, ale jeho matka ho ťahala rýchlo za sebou. Chlapec sa zastavil znovu, chcel pozerať na huslistu, ale matka ho postrčila a tak dieťa muselo pokračovať v chôdzi, hoci hlavu malo otočenú po celú dobu. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi, ale každý rodič – bez výnimky –  nútil svoje dieťa pohybovať sa rýchlo ďalej. Čas plynie, hudobník už hrá nepretržite 45 minút.  Za ten čas sa  len šiesti ľudia zastavili a  krátku dobu ho počúvali. Asi dvadsiati mu dali peniaze, ale pokračovali v chôdzi svojim obvyklým tempom. Muž získal celkom 32 dolárov. Po hodine skončil a nastalo ticho. Nikto si to nevšimol a nikto tlieskal. Žiadne uznanie vôbec nič.

Nikto to nevedel, ale huslista bol Joshua Bell, jeden z najväčších hudobníkov na svete. Hral jedny z najťažších skladieb, aké kedy bolo napísané, na husliach v hodnote $ 3,5 miliónov dolárov. Dva dni predtým, Joshua Bell vypredal divadlo v Bostone, kde na miestach v priemere za $ 100 za jedno, sedeli ľudia a počúvali ho hrať tú istú hudbu, ako ponáhľajúci sa Ľudia pri vstupe do metra.  Joshua Bell  hral  inkognito…  Akciu zorganizoval Washington Post ako súčasť sociálneho experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí.

Tento experiment si kládol niekoľko otázok: Sme schopní vnímať krásu aj vo verejnom priestranstve, v nevhodnú dobu? Ak áno, vieme sa zastaviť a oceniť ju? Vieme rozpoznať talent v neočakávanom kontexte? Jedným z možných záverov tohto experimentu by mohlo byť toto:  Ak nedokážeme na chvíľu zastaviť a vypočuť si jedného z najlepších muzikantov na svete, hrať jedny z najlepších hudobných skladieb aké kedy boli napísané, na jednom z najkrajších nástrojov, aký bol kedy vyrobený … O koľko ďalších vecí prichádzame ponáhľajúc sa životom?

Ako mi to tak beží hlavou, počúva, od vedľajšieho stolíku svojho manžela, ako sa rozpráva s niekým kto sa pri ňom zastavil.

  • … a keď sme si uvedomili, že tento systém zhonu a neosobného rýchleho života je nám vzdialený, že sa v ňom cítime ako cudzinci, že proste nie je náš, rozhodli sme sa že sa nenecháme strhnúť a budeme žiť po svojom. bez ohľadu na to, že pre mnohých sme ufóni, vyhynutý druh…. začali sme tým, že spolu naozaj denno- denne žijeme a užívame si to-máme skvelú rodinu, venujeme si vedome svoj čas, robíme množstvo spoločných vecí, rozprávame sa, stolujeme spolu, pijeme čaj, pozeráme na oblaky a hviezdy, smejeme sa, hráme hry,   …. proste žijeme.  Zrazu sa ku nám pridalo viacej priateľov, vychutnávačov života, tvorcov, ktorí si nielen žijú, ale aj tvoria svoj príbeh a užívajú si ho.  Začali sme si meniť nápady, osvedčené rituály, denné rutiny, zážitky…a vytvorili sme spolu Pohodovo- krajinu tých, ktorí o svoj život neprichádzajú, ponáhľajúc sa odnikiaľ- nikam, ale žijú ho- žijú najlepšie ako vedia, miešajú si v ňom svoj vlastný koktejl aktivít a činností, ktorými tvoria pohodu vo svojom živote a delia sa oň s ostatnými v živote, aj na portáli. A preto sme tu…

Hm. Tak teda- ešte vždy nemôžem uveriť, že som uprostred obchoďáku a čakám, že miesto obvyklého absolútneho vyčerpania, ktoré mi obvykle obchoďáky spôsobujú, ti Stretnem človeka a porozprávam sa s ním. Vybrala som sa ďaleko za svoju zónu komfortu. Odpovedala na výzvu. Uvedomujem si, že nie som Joshua Bell, a že to, čo ponúkam- zastavenie v živote a jeho vnímanie, ozajstný rozhovor s ozajstným človekom, (zatiaľ) nevypredá Carnegie hall… No keď sa mi to všetko utrasie v hlave, v okamihu, keď prekročím svoje ego a zabudnem na diskomfort, zrazu miesto bežiacich ľudí vidím niečo iné-

  • starého pána, ktorý tlačí na vozíku svoju sivovlasú manželku a  nežne sa jej celý čas prihovára- spýtam sa ho, čo tu robia a on mi porozpráva , ako denne chodí práve sem, lebo to majú blízko a keďže v obchoďáku je podlaha rovná a všetko bezbariérové, dokáže tlačiť svoju manželku aj celé hodiny a ona  sa teší, lebo celý život robila s ľuďmi a tu má pocit, že je medzi nim

Úplne opačný pocit, ako mám ja… postupne vidím stále viac takých ľudí- otca, čo sa blázni s deťmi v detskom kútiku, pána v stredných rokoch, ktorý popod pazuchu celkom pomaličky vedie svoju mamu do kaviarne a pozýva ju na zákusok, mamičku, ktorá si v tej istej kaviarni číta knihu, zatiaľčo jej manžel sa s deťmi opodiaĺ pri stojane hrá nejaké pc hry a strašne sa smejú… dieťa, ktoré sa rozpráva s “delfínom”-maskotom nejakej cestovky a vraví mame- vidíš, ja som ti vravel, že delfíny rozumejú ľudskej reči…. atd.

Obchoďák je zrazu plný skvelých ľudí. Vymenil ich niekto? Nie..

Iba som si uvedomila a na vlastnej koži zažila to, čo som tu chcela ponúknuť ostatným- to, či sme alrbo nie sme v pohode, nezáleží od toho, ako rýchlo sa svet okolo nás točí…. Záleží to odnás- od nášho zamerania a rozhodnutia. V okamihu, keď som počula hlas môjho manžela, ako približuje iným to, čo žijeme, som sa zrazu priblížila aj ja- zamerala som svoj pohľad na pohodu a zrazu bolo okolo mňa, No najskôr som ju musela “zapnúť sama v sebe”.

Teraz už viem, že obchoďák je “svet ako každý iný”. Záleží odo mňa, s čím doňho vstupujem.

Rovnako môžem bežať a nevnímať krásu kdekoľvek inde v živote a na svete- nielen v behu dňa na ulici, či v práci, ale dokonca aj v lese, doma, ba dokonca aj ležiac v posteli mi môže myseľ bežať a stresovať…

Čiže odpoveď na otázku Ako byť v pohode (kdekoľvek a kedykoľvek) ? , je, zdá sa, úplne rovnaká, ako odpoveď na otázku ako byť šťastný. Stačí sa rozhodnúť.

Lebo pohoda je voľba ako každá iná- treba si ju skrátka vytvoriť a  nosiť v sebe kamkoľvek sa pohnem.

Ďakujem za výzvu, stretnutia a pohodu 🙂

Majme sa pohodovo, priatelia.

 

Ľubica Noščáková

Ľubica Noščáková

TOP 10 učiteľka Slovenska, dvojnásobná Blogerka roka, spoluzakladateľka OZ Pohodovo, Mama, Knihomilka a dobrovoľníčka... Autorka knihy Slnko v Duši. Viac sa o mne môžete dozvedieť tu.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *