Detskými očami- alebo keď je svet úžasný

Kráčam ráno do školy, počúvam štebot vtákov. Predo mnou kráča mamička s dieťaťom, ktoré sa zahľadí na ten istý krík ako ja . Ja s úžasom sledujem a ono rýchlo vystrelí ukazovákom smerom ku kríčku a zvolá:

-Pozri , mama, tam tie dva vtáčiky sa bozkávajú!

Na jeho rýchly pohyb vtáčiky zareagujú odletom 🙂 , no aj ja mám stále pred očami, ako sedeli na konáriku oproti sebe a naozaj sa dotýkali hrotmi zobáčikov.

Mama mrkne okom, nikde žiaden vták… Začudovane pozrie na malého a povie:

-No určite… Vtáci majú predsa zobáčiky, to je niečo ako naše kosti, som si absolútne istá, že sa nebozkávajú, veď taký bozky by ani necítili…

Malý sa zamyslí a potom povie:

-Tak asi jeden druhému dával zobáčikom zrniečko do pusinky…

Mama zastane a vysype zo seba:

– A prečo by to, preboha, robili?!

Malý sa znovu zamyslí a zrazu počujem tú najgeniálnejšiu odpoveď, akú mohla maminka dostať:

-A ty?  Prečo ty robíš dobré veci?

Maminka sa nezmôže na slovo, pozrie na mňa, ako tak okolo prechádzam a povie:

-Máš pravdu, na to, aby sme robili dobro, netreba žiaden zvláštny dôvod. Keby sme ho mali, keby sme to robili len preto, aby niekto obdivoval, akí sme dobrí, alebo aby sme z toho niečo mali, to by potom nebolo ozajstné dobro. Ďakujem za pripomenutie. 🙂

Malý ju vystíska a už kráčajú ďalej.

– Vidíš,aj vtáčiky to vedia…Oni nerozmýšľajú, im je to normálne.

Započujem ešte cestou. No z mysle mi neschádza obraz, ktorý sme videli len ja a ten malý- bozkávajúce sa vtáky…

A tak sa na svoj zážitok spýtam kamarátky ekologičky. To , čo sa dozviem, je krásnou bodkou za krásnym zážitkom:

-Vtáčiky (sýkorky) sa nezvyknú “bozkávať”, no veľmi často sa dotýkajú zobáčikmi v tvárovej časti. Sledujeme to vždy s údivom a je to nádherné-taký jemný tanec dotykov. Domnienka je, že sa navzájom čistia od parazitov… No teraz, v čase párenia, naozaj mohol samček samičke vložiť do zobáčika zrnko. Deje sa to bežne- vtáčiky totiž “obletujú” svoje partnerky nielen kým si ich nahovárajú, nielen počas párenia, ale aj potom, po celý čas… Nosia im zrniečka, starajú sa… Nikdy nemajú pocit, že už samičku zbalili” a tak už sú za vodou…Nemenia svoje správanie, je stále rovnaké, celú sezónu rovnako pozorní a starostliví…

Usmievam sa. Dnes som sa naučila pár super vecí:

  • Svet je úžasný, keď sa naň pozeráš detskými očami. Krásne je, že deti nám ten svoj pohľad vedia darovať a ak chceme , vieme ním vidieť mnoho zázrakov, ktoré sa nám cestou životom stali takými bežnými, že nášmu zraku unikajú- proste ich prehliadame. Preto, keď nám dieťa niečo ukazuje, oplatí sa zastaviť a pozrieť , najlepšie z jeho uhlu pohľadu.
  • Nejestvuje dôvod, prečo robíme dobré veci. Robíme ich  “bezdôvodne”, len tak,  s láskou a radosťou, úplne prirodzene. No je dobré pracovať na svojom charaktere, aby dobro bolo našou prirodzenou súčasťou 🙂 , zvlášť, ak chceme mať “dobré deti”. My možno toto svoje vnútorné zameranie na dobro  denne nevnímame, ale oni áno. A-opakujú po nás. Napríklad  bezdôvodne robia radosť iným. 🙂
  • To, že niekto so mnou žije (partner, dieťa), nie je dôvod na to, aby som sa naňho prestala dívať obdivujúcimi, láskyplnými očami. Tak, ako sme sa “obletovali” v začiatku (vzťahu, po narodení dieťatka), tak si môžeme užívať každý spoločný čas. Lebo (ja viem, som stará škola 🙂 ), zatiaľ čo vtáci majú “sezónu” jeden rok, tá naša partnerská a  rodinná spoločná sezóna môže byť celoživotná.  A čo už je krajšie, ako vedome viesť a užívať si  krásny celý život? 🙂

Úžasnú celoživotnú sezónu plnú bezdôvodne dobrých zážitkov nám želám

Ľuba

 

Ľubica Noščáková

Ľubica Noščáková

TOP 10 učiteľka Slovenska, dvojnásobná Blogerka roka, spoluzakladateľka OZ Pohodovo, Mama, Knihomilka a dobrovoľníčka... Autorka knihy Slnko v Duši. Viac sa o mne môžete dozvedieť tu.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *